Bary v Manhattne

Väčšinu času mu tvár strhávajú dokonalé ľadové kryhy, vnímajúc ju vzhľadom na vlastné záležitosti už len okrajovo. Niektoré slová už ale nešli prepočuť, hlavne tie, kedy sa jej tón stával o tisíckrát otravnejším než jej kradmé civenie na začiatku. Vnútri mohol byť prázdny ako vysušená upíria schránka, no na pohľad bol plný sebaistoty, egoizmu a nadradenia. Reagujúc na jej vetu, modré oči potemnejú. Čierne zreničky sa zúžia a telo ešte viac nahne k tomu jej, byť mu úplne jedno, či sa odtiahne, alebo bude dostatočne prihlúpa a hrdinská na to, aby ňou ani nemyklo. Stál tam, zapierajúc sa jednou rukou o pult a druhou o opierku stoličky, na ktorej sedela. Zozadu, popri jej strane, popri jej chrbte, zboku sledujúc hranu jej tváre. Tváre, ku ktorej sa nakloní do doslova tesniacej blízkosti. “Niečo si hovorila?” Pošepne zľahka, prakticky sa s ňou hrajúc, či už chcela alebo nie. “Ak by tu nejaká bola… možno by som sa ovládol… Možno.” Vydýchne posledné slová, ktoré boli na celom tomto divadielku najdôležitejšie, vzápätí sa okamžite odťahujúc a vracajúc do pôvodnej vzdialenosti. Dáma? Kde?
Mohol by ju jednoducho uvariť za jej upírskeho živa, mohol by ju stiahnuť z kože a sledovať ako sa jej telo snaží regenerovať, nedovoliac mu to. Áno, boli to tie jediné predstavy, myšlienky, ktoré dokázali pohladiť jeho vlastné zverstvo, ktoré ho dokázali naplniť. Ak by ho, samozrejme, nepredbehla. Niečo hriešne a zvrátené sa preberalo v tom jednom, malom plamienku. Niečo, čo ho donútilo nepatrným prekvapením pootvoriť pery, no zmizlo hneď vzápätí. Úzka línia jeho úst sa roztiahne do zvláštneho, na pohľad narušeného úsmevu, ako jeho oči sledujú sprvoti letmý oheň, ktorý sa začal šíriť ďalej bez toho, aby si ktokoľvek z pripitých miestnych všimol. Až napokon uhasne, opadne, zmizne. Diabli mu však tancovali v hlave, keď sa zahľadel znovu do jej očí, do tých vyhrážkou napustených jazierok plných jedu. Otočiť sa mu chrbtom? Veľmi zlé rozhodnutie. Mal chuť sa smiať a zároveň to nedokázal, pretože nebol schopný vnímať takej radosti a pobavenia. Nie v toľkej miere. Zahryzne si do spodnej pery a venuje rýchly pohľad okoliu. Všetci boli zahľadení do seba, to ho však nemohlo zastaviť. Nakloní hlavou do strany a bez váhania schmatne jej rameno, zarývajúc doň brušká svojich hrubých prstov. “Už to bude nejaký rok, odkedy som naposledy vysal heretika… ale vždy si to rád pripomeniem.” Precedí s nízkym tónom v hlase, dostatočne nahlas na to, aby mal pozornosť všetkých v miestnosti. Jeho moc na Henriette už účinkovala a vysávala tú jej, však len upírsku a nie čarodejnícku. Nebola prvá ani posledná, ktorej jediný jeho dotyk dokázal spôsobiť tú nepredstaviteľnú, smrtiacu bolesť. Strhne ju svojím stiskom z barovej stoličky a tlačí k zemi, sledujúc ju v tej svojej zvrátenej fascinácií. Druhou rukou zatiaľ šmahne do priestoru spôsobujúc, že celé ich doterajšie publikum opadne v bezvedomí, nevenujúc viac ľuďom akýkoľvek povšim a venujúc sa len jej. Oči sa mu leskli psychopatickou nenapraviteľnosťou, kosti cítili príval energie a moci, ktorú z nej dostával ako na špagátiku, než sa ju rozhodol potiahnuť vyššie, nepúšťajúc. “Hlúpa a neopatrná, akoby som znovu videl svoju sestru.” Pokrúti slabo hlavou a zamyslene nakrčí obočím. “A teraz toho budete mať spoločného ešte omnoho viac… tiež som ju zabil.” Vydýchne v blízkosti jej ucha, v okamžiku z nej prestávajúc vysávať ďalšiu moc a púšťajúc ju. Ak to ustála, nezrútila sa k zemi a ak nie, aspoň si mohol užiť ďalší pohľad zhora na tú mladosť a bezočivosť. Niežeby bol iný. Nikto nemohol tušiť, čo od neho čakať. Prečo ju pustil a prečo tam len tak stál, nespúšťajúc z nej zrak a sledujúc doslova každý jej pohyb. I ten najmenší.

Sprvoti bola ako bábka, ktorou mohol mávať do akejkoľvek strany sa mu len zachcelo. Nebránila sa, nebojovala, nekládla žiaden badateľný odpor, a popravde? To ho na tom celkom vzrušovalo asi najmenej. Vyžíval sa v bolesti druhých, v ich utrpení, ktoré sám mohol spôsobovať… ale keď ho nedostával, psychopat v ňom bol smädný, neuspokojený. Chcel ju pustiť, chcel ju od seba odhodiť a postarať sa o ňu raz a navždy, definitívne ukončiť celé trápenie, ktoré najskôr nazývala životom. No jej ruky schmatnú jeho predlaktia a začnú ich ohýbať, akoby predpokladali, že sú z gumy, ktorá sa odlomí. Chcel sa jej vysmiať, chcel ju zdrapiť späť a pomaly vytrhať vlasy, ktoré zdobili jej hlúpu, hlúpu, malichernú hlavu. Nasledovala však rana, tento krát mierená i podaná o niečo efektívnejšie, než predošlá patetická snaha. V stotine zatne zuby, na moment celkom vypustiac fakt, žeby z nej nemal spúšťať pohľad a zapierajúc sa najbližšieho stola, ako sa celé jeho telo automaticky ohlo vpred. Po hlasnom výdychu mu však z pier neunikne nič iné ako obyčajný, možno poniekiaľ šialene znejúci smiech. „To bolo dobré.“ Pochváli jej vynaliezavosť, ktorá síce mohla na chvíľu narušiť jeho pôvodné plány zdriapať jej hlavu od krku, no v konečnom dôsledku bola celkom zbytočná. I tak ju dostane.
Smiech skoro ustane a jeho tvár sa konečne prenesie z povrchu okrúhleho, dreveného stola jej smerom. Smerom, kde už upúšťala mŕtve, ženské telo čašníčky, ktorú on predtým uspal. „Hodné pravej dámy.“ Komentuje ležérne, celkom nonšalantne, zľahka sledujúc kvapky čerstvej krvi, ktoré jej pomaly stekali po holej brade. Nebol ani z polovice tak vytočený ako ona, aspoň nie na prvý pohľad, aspoň nie tak očividne. Bol psychopat. Iste, že veľmi ľahko a rýchlo dokázal preladiť z monštra na pobaveného diváka, rovnako ako sa dokázal v sekunde zvrátiť späť. Ani sa len neobťažoval nazrieť ku dverám, ktoré sa rozleteli pod náporom jej moci, už v ten moment veľmi dobre vedel, čo sa chystá urobiť… a napriek všetkému, nechal ju. Dovolil jej pritisnúť jeho chrbát ku stene, akoby on snáď bol odsúdený na to, aby ním niekto mohol zametať. On sa však potreboval sústrediť na niečo celkom odlišné. Sústrediť na jej zelené oči, čiernu, prepálenú myseľ, nachádzajúc mnohé. Nešiel ďaleko, nezaujímajúc sa o akýchkoľvek jej vnútorných démonov, ale predsa pár krokov urobil. Dostal sa do jej mysle, akoby to bola obyčajná, otvorená kniha, využívajúc jedinú moc, ktorú kedy jeho coven pokladal za užitočnú, no i tak mu to nepomohlo. Nikdy nechápal to ľpenie na materiálnych veciach. Jediné, čo preňho malo nejakú cenu bola moc, moc a všetko čo s ňou súviselo.
Celý ten čas je ticho, len ju sleduje ako posledný sup, dravec, ktorý je pripravený trhať a zároveň zostáva v perfektnom a absolútnom pokoji. Pery mu zdobil nepatrný, pokrivený a hlavne chladný úsmev a hocičo povedala, nevyvolalo nič, lež väčšie a väčšie pobavenie. Imitovanie jeho vlastných slov… prvá inteligentná vec, ktorá dnes prešla cez tie prerezané ústa. Tak neurvalá zver v kanále? „To budem ja.“ Vydýchne ľahostajne, zostávajúc stále nečinný. Hlavu si v pohodlnosti zaprie dozadu o stenu, akoby ho tam snáď nedržala a on tam bol nalepený vlastnou vôľou. „Niekto sa tu chce hrať so živlami. Dávaj si pozor, Henriette… aby si sa nepopálila.“ Prenesie nízkym tónom v hlase, dávajúc si značný pozor na to, aby jej meno vyslovil odlišne od zvyšku vety. Nebolo taký problém dopátrať sa k nemu, bolo prvou vecou, ktorú zistil, keď nazrel dnu. Pomaly stočí hlavou do druhej strany a letmo ohrnie spodnou perou. „Nechaj ma hádať… teraz premýšľaš nad tým, či bude lepšie udusiť ma vlastnými slinami alebo upáliť za živa.“ Dodá celkom nezainteresovane, akoby sa ho to v prvom rade ani netýkalo a vôbec nezasahovalo do jeho temnotou preplneného bytia. Nechcel jej však dávať viac šancí, než si zaslúžila. Hľadela naňho pripravená zakročiť v stotine, ak by sa o niečo pokúsil… ako však mohla zakročiť proti vlastnému vedomiu? „Nič lepšie nemáš?“ Pokúša ju, provokuje ju, či sa už chce podvoliť alebo sa bude brániť. Prstami nahmatal jediný predmet, ktorý preňho má nejaký význam, dotýkajúc sa moci, ktorá ani nepatrila jemu. Patrila silnejším, i starším čarodejniciam, ktoré v jeden strastiplný, smrťou a krvou naplnený večer všetky vysal. A to mu stačilo, aby ju premohol. „Vážne si si myslela, že ma môžeš premôcť? Ty jedno malé, nezbedné dievča.“ Prenesie, cítiac sa znovu celkom nedotknuteľne. Ovládol jej zmysli, zmanipuloval ich a doslova ju donútil k tomu, aby svoju moc z neho spustila, nechávajúc ho opäť voľného. Nehodlal ju ovládať dlho, nestálo mu to za energiu, avšak než sa jej prestal hrabať v hlave, nebol by to on, ak by sa jej nevysmial aspoň tak ako ona jemu. „Bože… alebo Diabol, prečo sú upíry stále naivnejší a naivnejší?“ Rečnícka otázka padne nonšalantne, ako pokročí od steny niekoľko prázdnych krokov smerom k nej. „Jeden by od heretika niečo čakal, niečo… viac.“ Zíde ju zrakom od hlavy až k päte, už vediac, že z nej žiadnu reakciu, ktorá by ho uspokojila, nedostane. „A potom, jedného večera, v bare stretne synonymum slabosti a kladie si otázky… Ako môže byť rasa, ktorú som stvoril, tak prekliate patetická?“ Zakončí svoje bezcieľne rozprávanie o vlastnom vnútornom sklamaní nad celým zvyškom sveta, počínajúc s ňou na jeho čele. Nemuselo ju zaujímať a on sa nestaral. „Vieš…“ urobí ďalších pár krokov k nej, než sa konečne zastaví, „nebavíš ma. Vlastne ma otravuješ.“ Pokrúti hlavou neurčito do priestoru. „A potom? Bojuješ späť.“ Pousmeje sa. „Je tak fascinujúce vždy sledovať, ako sa snažia zachrániť a nikdy nevyhrajú.“ Pootvorí pery a venuje jej zdĺhavý a značne rozdielny pohľad od akéhokoľvek predchádzajúceho. „Povedz mi, Henriette… čo urobíš teraz? Budeš ďalej bojovať, alebo ustúpiš?“ Neznamenalo to, že ju zabije v prvom okamžiku, nech už urobí hocičo… ale prvá možnosť k tomu viedla s holou istotou. Pri tej druhej? Sám si nebol istý, aká márnivosť ho popadne.

Storočie po storočí sa stretával s takými, ako bola ona. Myslela si, že niečo znamená, že jej tvár ničomu neprezrádza, ak sú zomknuté i pery. Nič necítiť, nič nedať najavo, ničomu sa nikdy nepodriadiť, ani keď vie, že je celkom bezvýznamná, že by mohla padnúť prostým lusknutím jeho prstov. Bola ako ten malý plameň, ktorý zruinoval rukáv jeho bundy – rýchlo preblesla svojou márnou existenciou a ešte rýchlejšie vyhasla, zmizla. Bola mravcom, ktorého zašliapne podrážkou svojej topánky, bola jej špičkou, ktorá sa namočí v daždi. Patetický, malicherný šváb plný tvrdých rečí. Nemusela mu dať, čo chcel, nemusela skrčiť svoje rysy bolesťou, ani kričať do prázdneho priestoru. Mohol by ju donútiť, mohol by vynaložiť omnoho väčšie úsilie, aby ju dostal tam, kde chcel, avšak prečo? Mladý, nerozvážny a ľahko zraniteľný heretik nebol hodný skutočnej snahy. Aspoň nie tej jeho. Nie, nemyslel si, že je hlúpa… on to priam s istotou vedel. Hľadí na ňu, akoby i nehybné telá obyčajných ľudí boli významne záživnejšie. Celá jej postava sa zdala byť tak bezcieľna, že zmazať ju z povrchu zemského by sa zdalo byť nejakým prekliatym dobrým skutkom… a tie on nerobil.
Nahne tvárou do strany, zatiaľ čo mimika zostáva celkom nehybná, prázdna. Nebol jediný, koho začínala táto hra na mačku a myš, hra, ktorú nemohla vyhrať, pomaly ale istotne nudiť. A keď bol Jerome znudený, pre zvyšok sveta to nebolo práve dobrým znamením. Prejde ju zrakom, byť žena pred ním kompletne vymletá, pohodiac ľahostajne plecom a zľahka podvihujúc obočím. Netrápilo ho, čo to spôsobilo. Čo ich priviedlo až k tomuto momentu a konverzácie, kto si začal prvý a kto bol tou obeťou. Bol príliš nadradený na to, aby riešil detinské pohnútky tohto druhu, no na druhú stranu… nemohol sa diviť mladej stvore pred sebou. Prakticky sa jej vysmeje do ksichtu s kradmým, badateľne chladným, úškľabkom cez pokrivené pery. Niekedy sa musel naozaj pozastaviť nad tým, prečo sa na deti noci, na krvilačné monštrá, mohol premeniť každý. Ohliadne sa do boku, nezaujato si prechádzajúc prstami po dlani dohora nadvihnutej ruky. Možno to bolo jeho vlastnou chybou, možno by aj pri nej mal byť ostražitejší. No čo mu reálne mohla spôsobiť?
Zvolila si. Vybrala si ďalší únavný boj, prechádzajúc okolo neho, akoby jej telo bolo nedotknuteľné a nesmrteľnosť bezpodmienečná. Venuje jej jediný krátky pohľad, len na pol vnímajúc slová, ktoré sú sprevádzané žeravou dávkou ďalších plameňov – teraz omnoho väčších a intenzívnejších ako tie predošlé. Cítil tie spaľujúce sekundy, dotýkali sa jeho kože s možnosťou premeniť ju na uhlík. Oheň však nebol tým, čoho by sa jeho zvrátená myseľ bála, vlastne… nemala strach z ničoho. Na sekundu potichu vydýchne do prázdnoty, privierajúc oči a nechajúc väčšiu časť svojej koženej bundy popadať zo svojho tela po malých čiastočkách zhoreniny. V ďalšiu sekundu sú opäť nadivoko roztvorené, monštruózne a doslova nabité energiu. Jeho sestra tiež dokázala ovládať živly. A keď celú jej mágiu vysal, urobila ho omnoho odolnejším, než bežného upíra. S ľahkým sústredením nenechá oheň roztiahnuť sa nižšie ako po jeho bedrá, zhodiac zo seba zvyšky koženého odevu, ktorý skončí niekde na dlážke. Potichu cukne perami a neohromene skrčí obočím. Tak prehľadné, neoriginálne… nedokázal sa ani tváriť, že to nečakal. „Zapáľ ma raz, hanba pre mňa. Zapáľ ma druhý krát…“ vydýchne neurčito, konečne sa stretávajúc s jej pohľadom, ktorým si tak usilovne overovala, že sa po nej nechystá v každú sekundu skočiť. „Hanba tebe.“ Mykne hlavou do boku. Končeky tmavých, ebenových vlasov mu stále usporiadane, upravene stáli hore nad čelom, ako sa spokojne oprášil, veľmi dobre vnímajúc jej nekončiace zabíjanie miestnych obyvateľov. No mohla byť ešte hlúpejšia? Vedel, prečo ich len uspal. Vedel, prečo ich rovno nevysal do poslednej molekuly.
Henriette sa mohla snažiť, byť ostražitá ako len chcela, no nikdy to nemohlo byť dosť. V okamžiku, ako slová prenesie, nadvihne pažou, len nevzrušene sledujúc, ako jej márne telo stúpa do vzduchu o necelý meter. Tlak do nej musel doslova bodať z každého milimetra, veľmi rýchlo a efektívne variac jej vlastnú krv pod tou tenkou vrstvou kože. V hlave, ktorá bola síce podľa všetkého celkom prázdna. Nemusela dať najavo žiadnu bolesť, no bol si z pekla istý, že ju musela cítiť – a to mu stačilo. Tá krv, ktorá sa jej spustila snáď z každej diery, pomaly tečúc a zabíjajúc ju – tá bola všetkým, čo potreboval vidieť. Letmo si prejde jazykom po spodnej pere, do ktorej si napokon nepatrne zahryzne, rozhodujúc sa, či to ukončí hneď, alebo ju ešte nechá potrápiť sa. Dáva jej najavo, aká je bezvýznamná, slabá a nezmyselná s celou tou jej malou rebéliou kompletne zbytočnej odvahy. Vyhrážala sa mu, keď mu podpálila rukáv, pokúšala ho a jeho trpezlivosť, odhaľujúc mu, že je heretik. Hneď niekoľko fatálnych chýb, ktoré spravila hneď na začiatku. „Zabiť tých ľudí…“ pokrúti slabo hlavou, upierajúc svoje modré dúhovky do tých jej zelených v čírej spokojnosti. „Totálna čerešnička na vrchu tvojej sprostosti.“ Venuje jej posledný, holý úškrn, než ju začne doslova dusiť vlastným karmínom. Vriacou krvou, ktorá sa jej dostávala do všetkých orgánov, spaľujúc ich zvnútra. „Veľa šťastia s Triádou, Riette.“ Zamumle jej práve vymyslenú prezývku so sarkazmom na jazyku, lusknutím prstov jej lámajúc väzy a nechávajúc ju spadnúť z výšky na zem. Neboli to len upíry, ktorí ju mohli ohroziť… miestne čarodejnice, tie dokázali byť omnoho horšie. Hlavne ak niekto poruší pravidlá. „Alebo radšej nech ťa zabijú.“ Dokončí napokon celý svoj malý prehovor, ktorý ona už nemohla počuť, poobzerajúc sa okolo po divákoch, ktorí sa čoskoro preberú. Na rozdiel od nej. Urobí pár krokov k jej nehybnému telu, hľadiac na ňu zhora bez akýchkoľvek badateľných emócií, či pocitov. Áno, bola otravná. Príliš otravná. Nahne sa do jej blízkosti a schmatne jej zápästie. Popri tichom a spokojnom pískaní, ju ťahá za sebou po zemi až do zadného skladiska. Celkom očividne, skladník Bob bol dávno preč únikovými dverami, nuž… nájde si ho neskôr. Letmo prejde niekoľké naložené chladničky, do ktorých by ju najskôr poskladal len po kúskoch, než si všimne dvoch, obrovských boxov s ľadom. To by malo stačiť. Jeden roztvorí, šmahnutím ruky nechajúc polovicu obsahu vysypať sa všade po okolí. Tak či onak sa roztopí. Napokon, zdvihne jej telo zo zeme a na moment ju drží na rukách, než ju do chladných kociek hodí, ponorí, nechávajúc ju v nich spať ako veľmi nepodarenú, béčkovú Ruženku. Poslednýkrát zíde kryštálovými očami jej mĺkvu tvár, pousmievajúc sa nad svojou vlastnou genialitou. „Dobrú noc, ty malá coura.“ Doslova zabuchne poklop, príliš sa nezaujímajúc, že nebude mať priveľký problém sa z boxu dostať. Koniec koncov, všade okolo nej bola voda a ona bola upír. Išlo o miesto, v ktorom sa prebudí, išlo o nenápadnú skrýšu pred tými, ktorí sem napochodujú. Išlo o trest, ktorý si zaslúžila. Bez otáľania sa vráti späť do predných priestorov baru. Bola len otázka času, než upíry z klanu zacítia krv a dovalia sa sem ako hviezdna rota. To mu však nebránilo, ešte s kludom psychopata, osviežiť svoje hrdlo tým horko-sladkým liehom prilacného drinku, ktorý Mary stihla pripraviť takmer celý. A popri tom, postupne vymazávať z hláv osadenstva akúkoľvek spomienku na jeho maličkosť. Nechal tam len ju, akoby doslova chcel, aby o nej klan zistil. Avšak, nepotreboval, aby ju našli hneď, možno aj preto ju ukryl. Koniec koncov, prečo by to malo byť tak jednoduché? Prečo by ju mal zabiť hneď a nedopriať jej nejakú tú hru? Nemusela byť jeho starosťou, ak mohla byť starosťou iných, všakže?
Vchodové dvere sa znovu roztvoria a dnu vstúpi banda veľmi nepotešených monštier. Jerome sa vyparil už pár minút dozadu, zanechávajúc za sebou niekoľkých, pomaly preberajúcich sa ľudí – ktorých Henriette nestihla zabiť. A telo upíra v ľadovom boxe.