Na tejto štvrti nie je zďaleka nič pekné. Ľudia sa sem nesťahujú a rozhodne sem ani nechodia, ak to nie je vyslovene nutné. V uliciach prevláda vysoká miera, nočnej i dennej kriminality, výtržností, krádeží a vrážd. Najhoršie na tom všetkom je, že s tým nikto nič skutočne nerobí.
*Ľudia, ktorí sa večer vracajú z práce, by mali byť extrémne opatrní, nikdy totiž nevedia, kedy narazia na hladné, mŕtve monštrum.
*Každé zákutie štvrte je tiež veľmi precízne strážené miestnym klanom. Pokiaľ ste zblúdilý, či špiónsky upír, váš pobyt tu nebude mať dlhého trvania.
Ak si chcete vymeniť ikonky, stačí napísať na náš
Odpovedať
4 Komentáře zapnuto "Ulice a cesty Bronxu"
Musíte se přihlásit pro přidání komentáře.
Musíte se přihlásit pro přidání komentáře.
Blonďavo-hnedé pramienky dlhších, pri koncoch letmo stočených vlasov, zľahka rozhadzoval chladný, decembrový vietor. Zboku narážal do jej stavbou pevného, tiež však značne krehkého, ľudského tela, vytvárajúc drobné zimomriavky všade po tej bledej, olivovej pokožke. Cítila ho… ten stud, potichu vydychujúc očiam badateľnú paru skrz slabo pootvorené pery. Bol to večer ako každý iný, ničím sa nelíšil, ničím sa nevyznačoval. Najväčšiu časť oblohy zaberal obrovský, guľatý Mesiac, osvetľujúc jej postavu v tieni, v ktorom práve stála. Áno, neskorá noc a priam najhoršie miesto, štvrť, v celom hlúpom New Yorku. Doslova dokonalé na tiché zbrílanie, ktoré vzhľadom na svoju vytúženú kariéru milovala rovnako tak… ako nenávidela. Nenávisť totiž vytváral strach, strach z nepoznaného, z neznámeho, z toho, do čoho chcela pchať ten svoj po pravde a informáciách nenásytný nos. V tej chvíli však stála v jednej z prázdnych, večerných ulíc, snažiac sa zamknúť zadné dvere kaviarne, ktorá v dočasnej dobe platila jej účty. Neopatrné, možno dokonca hlúpe, zobrať si na starosť všetky nočné zmeny… popri štúdiu na vysokej však nevyhnutné.
Zuby sa jej zatnú a ruky pevnejšie zovrú väčšiu tašku, ktorú ťahala všade zo sebou. “Každý… blbý… krát!” Precedí hlasným šeptom, dlhšie psychicky nezvládajúc nikým neriešenú situáciu. Bolo jedno, koľkokrát sa sťažovala majiteľke, že zadné dvere jej podniku sú prakticky len ospravedlnením kvetinového závesu na jej sprche. Či koľkokrát sa vyhrážala, že ich ďalšiu noc nechá otvorené dokorán… zámok bol stále nepoužiteľný a kľúč patril do kanála tri metre pod schodíkmi. Zopne ruku v päsť a dlaňou narazí do tvrdého dreva, ktoré ledva držalo na svojich pántoch. Tichý výdych, ktorý jej unikol z pier, však nasledovali niečie kroky a následné pokriky. Jej telo v sekunde zmeravie, zastaví sa v pohybe, v čase, vo chvíli, kedy stočí tvár a len niekoľko metrov od seba zračí bandu troch neznámych mužov, práve napredujúcich ulicou, kde sa zdržiavala. Bolo očividné, že neplánovali len prejsť okolo, bolo patrné, že si ju všimli, vyhliadli. “Domov z práce?” Hrubá, mužská oktáva nasledovala ďalšiu. Ich otázky, ich prezývky, ich pomenovania a vtierajúce sa, pobavené i slizké komentáre. Doširoka roztvorené modré oči rýchlo tápali v tme, nezahliadnuc záchranu, ktorej by sa mohli chytiť. A tak sa museli zachrániť samé… ako vždy. Na stotinu zopne ústa a na sucho prehltne, odvracajúc pohľad zbežne do priestoru. “Dajte mi pokoj.” Odsekne, zvyšujúc hlas, svoj tón, akoby ju to malo urobiť silnejšou, väčšou. Voľnou rukou pomaly prejde na kľučku stále otvorených dverí, pretrvávajúc otočená čelom k ním. “A ty mi nehovor zlatko.” Prebodne zrakom jedného z mužov, ktorý sa nachádzal najbližšie. Ostatní sa približovali postupne, jemu akoby bolo všetko jedno, akoby šiel na istotu. Áno, odvaha a guráž jej nikdy nechýbali, večne ešte väčšmi zhoršujúc celú situáciu. Aspoň pre seba určite. Ani nedýchala, ani nevnímala, jediné na čo dokázala hľadieť bol on. Dvere za jej chrbtom, akoby sa otvárali už samé a ona akoby automaticky vpadala dnu. No bolo niekde reálne bezpečie? Rozhodne nie v Bronxe.
Muž urobí posledný krok a jej reflexy, sebazáchova dlhšie neznesie jeho blízkosť. Sprudka potiahne za kľučku a chrbtom sa vrhne dnu, v zábere zabúchajúc dvere a snažiac sa do nich vpratať kľúč v snahe zamknúť ich zvnútra. No ako vždy… kľúč sa zasekol, a tak jediné, čo jej zostalo, bolo nezmyselné a celkom bezvýznamné pretláčanie sa so silou troch mužov o ten blbý kvetinový záves.
Neznesiteľná zima ktorá jej brnkala na nervy a tma ktorú neobľubuje. Prechádzať sa ulicami Bronxu v neskoro večer bol asi ten najhorší nápad čo mohla dostať. Zima ju štípala na lícach a zuby jej drkotali. Na ruky si nasadila rukavice a strčila si ich do vreciek na kabáte. Už ju nebavilo nič nerobenie. Premýšľala nad tým, že by si mohla nájsť prácu. Ťažká kniha, ktorú mala pod pazuchou ju znervózňovala. A do toho ešte tie zvuky tmavej, šedivej ulice. Bary a podniky pomaly zhasínali svetlá víloh a na hlavnej ceste zostali svietiť len neonky. „Som jediná čarodejnica ktorá sa bojí tmy?“ Povedala si sama pre seba a nadvihla knihu. Po šuchote ktorý počul za sebou zrýchlila svoj krok. Vedela, že sa nemá čoho báť, no i tak sa bála. Sama tomu veľmi nechápala. Posledné dni mala rozhádzanú myseľ a strašili ju zlé sny.
Prechádzala popri kaviarni. Na chodníku bol pohodený odpad, pri koši, a ona oň zakopla. Nadskočila a kniha jej spadla na zem. Zdvihla ju a utrela. Celý čas ju pozorovala čierna perzská mačka ktorá sedela rovno oproti nej a svojim chlpatým chvostom jemne pohadzovala zo strany na stranu. Alicine oči sa stretli s jej. Pohľad bol príliš silný na to, že to bola len mačka. Z uličky, pri ktorej stála a pozerala sa na mačku, sa ozvalo silné buchnutie a rázny mužský hlas. Vo vzduchu cítila strach ktorý nepatril jej. Zasyčala na mačku ktorá sa načuchrala a odišla ladným krokom. A ona? Samozrejme, že sa musela ísť pozrieť z kadiaľ idú tie nechutné mužské poznámky. Keď započula ženský hlas pochopila, že ju tý muži asi obťažujú. Pomyslela si, že už dlho nespravila dobrý skutok. Žena ktorá sa zabuchla v kaviarni bola silná.
Dala si dole rukavice, knihu položila na smetiak ktorý bol pri nej a vyrovnane zašla k chlapom. Svoju moc sústredila na ich mysle. Rozhodovala sa či ich má rovno zabiť alebo len poplašiť. Do očí jej silno svietil veľký mesiac a ona sa rozhodla, že dnes nikto neumrie. Do hláv, do tých nechutných hláv, im vtesnala ilúziu veľkých , čiernych krvilačných rotvailerov s chuťou niekoho roztrhať. „Pane bože.“ Vykríkol jeden z nich a zobral nohy na plecia. Ich krik ju rozosmieval. Boli ako malé deti. Psy sa za nimi rozutekali. Jeden z chlapov sa nemotorne potkol o svoju vlastnú nohu a s krikom sa nevedel postaviť na nohy. „Vedela som, že dnes bude ešte sranda.“ Zasmiala sa a čakala dokým sa všetci traja stratia z jej dohľadu. Dievča stojace za dverami stále tlačila na dvere z vnútra. Alicia sa pousmiala nasadila si rukavice, zobrala si knihu a zašla k dverám.
Zaklopala na ne. „Halo? Ste v poriadku?“ odstúpila od dvier ktoré sa pomaly otvárali.
Srdce jej bilo ako splašené. Bilo tak rýchlo, že by v každú sekundu mohlo vyskočiť z jej hrude a ukončiť celé toto zúfalé divadlo, trápenie. Tak nahlas, že ho museli počuť v každej štvrti a ešte ďaleko za hranicami New Yorku. Cítila sa ako korisť, ako odmena hladných, nenásytných vlkov, ktorí už nikdy nezmiznú, pretože ich nič neodoženie. Z papule im tiekli sliny a ich tiene sa mihali v jej hlave, akoby ju nadobro okúpili, ovládli. Už v momente, čo za sebou zabuchla tie staré, ošarpané a značne labilné dvere tušila, že pretláčať sa s tromi, výrazne mohutnejšími mužmi nie je práve jeden z jej najinteligentnejších nápadov v živote. Aké možnosti však reálne mala? Zložiť sa pred nimi na chodník a hrať mŕtveho holuba by asi nebolo dvakrát účinné… a akýkoľvek beh, útek, či podobne namáhavá fyzická aktivita, vzhľadom na jej predošlú operáciu, neprichádzala do úvahy. Celkom zbytočný kus kovu v tvare niečoho, čo malo pôvodne slúžiť ako kľúč, no toľkokrát ju zradilo, spadlo pomedzi jej tenké prsty k zemi, vytvárajúc jedno tupé buchnutie o tvrdý betón. Tiché výdychy prenikali cez jej pootvorené pery, ako sa celým telom zapierala o pevnú, však vrtkavú konštrukciu dverí, loviac trasúcimi sa prstami z kabelky vlastný telefón. Mala z pekla šťastie, že sa otvárali dnu, pretože bolo nad slnko jasné… že ak by ich mala ťahať len za kľučku, neuvládla by sa brániť ani blbú stotinu. Už teraz vnímala všetok ten tlak, ktorý bol kladený na jej krehké, ľudské kosti. Vnímala silu troch bastardov, ktorí sa celkom očividne nehodlali tak skoro vzdať. Koniec koncov, mali celú dlhú, nekonečnú noc. “Zavolám políciu, ak okamžite nevypadnete!” Jej hlas bol naplnený vyhrážkou, akoukoľvek vnútornou silou, ktorá jej ešte zostala a hlavne odhodlaním. To však veľmi výrazne začínalo opadať, byť si vedomá, že svoj mobil ešte ani nevyhrabala a kým by sem ktokoľvek prišiel, mohlo byť dávno po nej.
Jediná odpoveď, ktorá jej prišla, bol ich smiech. Ten slizký, odporný, nechutný smiech. Kvapky studeného potu sa jej tvorili na celej šírke chrbta, nohy už dávno doslúžili a hocijaký dlhší odpor z jej strany prestával byť možný. Slabla a medzera dverí sa stále zväčšovala… vytvárajúc priechod jedinej stene, ktorá ju od tých psov delila. Pomaly sa vzdávala tak ako nikdy predtým, pomaly prestávala bojovať, nenávidiac sa za to, že dokázala byť tak chabá, úbohá. A vo chvíli, kedy si myslela, že je všetko stratené a ona skončí v zadnej chodbe tejto prekliatej, bronxovej kaviarne, dovtedy pobavené mužské komentáre nahradil iný. Plný jej vlastného strachu a obáv. Plný hrôzy a desu. Tomu, čo sa dialo za tými dverami, do ktorých pre všetky prípady nikdy neprestala tlačiť, mohla len načúvať. Však krik a hlasné kroky smerujúce ďaleko, ďaleko z tejto prašivej uličky, vnímala priam dokonale. Znamená to, že sú preč? Na moment, akoby sa znovu všetko zastavilo a jediné, čo počula, bol vlastný dych. A potom? Klopanie.
Nemala dlhšie dôvod ani síl brániť sa. Hlavne nie po tom mierumilovnom, oslobodzujúcom ženskom hlase, ktorý sa tiahol z druhej strany ako vytúžená spása. Dvere sa z vrznutím roztvoria a ona so stále zľahka pootvorenými ústami prvýkrát nahliadne späť na ulicu. Lepšie povedané, na zvláštnu, mlado vyzerajúcu ženu.“Um… áno. Áno som. Ďakujem.” Vyseká zo seba po častiach, keďže dych mala stále uviaznutý niekde v prostriedku svojho hrdla. Letmo nakrčí obočím a venuje neznámej akýsi slabý, neistý poloúsmev, konečne sa odvažujúc vystúpiť aj von do zimy. Jej oči automaticky hľadali troch mužov, rozhliadajúc sa na oba konce ulice, však nenachádzajúc ani živej duše. V sekunde sa vráti pohľadom späť k nej a poniekiaľ kuriózne pokrúti hlavou. “Niežeby som sa sťažovala, že sú preč, ale… ako?” Prenesie s tichým uchechtnutím, výrazne pochybujúc, žeby ich iná žena dokázala zahnať. Bolo to celkom nereálne a totálne zvláštne. “Prečo zrazu tak rýchlo zmizli?” Položí neznámej ďalšiu otázku, nepatrne podvihujúc jedným obočím. Clarah nevidela, čo sa stalo, nemohla tušiť, že pred ňou práve teraz stojí čarodejnica a nielen ďalšia, krehká bytosť.
Možnosť, že je to upírka, alebo čarodejnica alebo niečo iné vylúčila hneď, ako ju zazrela. Jedine, že by to bol anjel, boží posol, ktorý tu zablúdil, no to sa jej tiež nezdalo. Jej vydesený pohľad a ešte sále silno udierajúce srdce naznačovalo, že je to obyčajný človek, osoba, ktorá potrebovala pomôcť. Napravila si kabát, pritiahla si šál a s jemným úsmevom naklonila hlavu. Jedným okom pozrela do ulice, či sa tie monštrá náhodou nevrátili, no silno o tom pochybovala. Naraz sa pohľadom vrátila naspäť. Jej sivé, priamo hľadiace, oči sledovali tú malú vyplašenú osôbku. Ešte bojazlivo vyšla z takzvaného úkrytu. Alicia si v hlave pretáčala slová, ktoré jej povie. Rozmýšľala i nad tým, že ovládne jej mozog, aby sa nemusela vykrúcať. Nadvihla obočie. „Mne neďakujte.“ Zasmiala sa a malým krôčikom podišla bližšie, no nechcela ju vydesiť. Nemala rada ľudí, no pri tejto modrookej osobe, akoby jej srdce zmäklo. Predsa len je to žena a ženy stoja pri sebe v akejkoľvek situácii.
Hlavou sa obhliadla na každú stranu, presne tak ako ona a tvárila sa úplne prirodzene, akoby tam vlastne ani nestála. Po otázke, ktorú čakala, sa zhlboka nadýchla a spojila si ruky pri hrudníku. Trochu naklonila hlavu a stlačila pery k sebe. „No… Nemám poňatia. Bolo to dosť… bolo to dosť vtipné.“ Pousmiala sa a upravila si knihu, ktorú držala pod pazuchou. „Kráčala som popri uličke. Započula som buchot a potom váš hlas.“ Pozrela sa jej do očí, no v sekunde uhla a vyrovnala sa. „ Povedala som si, že ste v ťažkostiach, no keď som prišla, tak tí chlapi sa rozutekali s krikom ako deti. Akoby.. akoby boli na práškoch či čo.“ Zasmiala sa a potriasla s hlavou. Bála sa, že jej ten človek nebude veriť túto trápnu historku. Predsa len znela dosť smiešne a nereálne, no stále tu mala aj plán B. „Tiež tomu nechápem. No po tých rokoch som zistila, že v týchto uliciach sú rôzne indivídua.“ Prekrútila očami a pozrela sa pred seba. Mala z toho dobrý pocit.
Alicia sa od smrti svojho priateľa s ľuďmi nerada stýkala. A teraz to cítila tak isto. Mala by čo najrýchlejšie opustiť toto miesto, no niečo jej to nedovolilo. Medzi plechovými smetiakmi niečo zabuchotalo a v tme sa objavil strašidelný tieň. Trochu sa neplašila a celým jej telom akoby naraz myklo. Alicia rýchlym, malým krokom, v opätkoch, pricupitala k blondíne. Spoza smetiakov vyšla mačka. Perzská, čierna mačka. „Zase ty?“ Vyšlo jej z úst tak potichu, že to počula len ona. Mačka sa pozrela priamo na ne a utiekla preč.
Z úst jej vyšiel smiech, ktorý sa tiahol tichým priestorom. Vzhľadom, že sa nejednalo o ďalšie oplzlé indivíduum, im obom zo srdca mohol akurát tak padnúť hotový balvan. Predtým značne napätá situácia sa z časti uvoľnila, no pre Aliciu to bolo skôr tápanie v nerozhodnosti a neistote. Nemala chuť sa s niekým zoznamovať, či prenášať tie nezáväzné priateľské konverzácie. A bohužiaľ, presne tam to celé viedlo.